V našich blogoch otvárame širšie témy pretože vnímame, že hoci zostávajú často nepovšimnuté, majú obrovský vplyv na tanečnú prax. S témou zraniteľnosti je nevyhnutne spojená aj téma obrazu tela, ktoré vo vzdelávacej rovnako ako performatívnej praxi, považujem za mimoriadne aktuálne vzhľadom na vypuklý nárast hrubosti v spoločnosti a neustávajúceho tlaku na výkon detí a mládeže.
Zraniteľnosť ako nedostatok sebavedomia?
Zraniteľnosť je pevnou súčasťou ľudskej existencie. My, ľudia sme zraniteľní z rôznych dôvodov, ktoré vyplývajú z biologických aj psychologických faktorov. V súčasnej dobe je nevyhnutné venovať tejto téme pozornosť, keďže sa čoraz viac začínajú už v mladom veku prejavovať negatívne spoločenské vplyvy na udržateľnosť psychickej pohody jedinca.
Prvok zraniteľnosti v ľudskej povahe treba brať oveľa vážnejšie ako kedykoľvek predtým aj v tanečnom vzdelávaní, kde je vystavené vlastné telo kritike viac ako v iných oblastiach umenia. O potrebe rozvíjania pozitívneho vzťahu k vlastnému telu u detí a mládeže v rámci tanečného vzdelávania som písala v blogu Tanec stimuluje prirodzene pozitívny vzťah k vlastnému telu. Naozaj? Budem naň nadväzovať s trochu iného uhla pohľadu.
Zraniteľnosť voči vlastnému telu pociťujeme preto, lebo každý z nás chápe, že má nejaké fyzické obmedzenia – cítia to deti rovnako ako dospelí, ktorí sa s tým viac či menej naučili vysporiadať sa. Do akej miery si deti/mládež vypestovali odolnosť voči porovnávaniu sa
s inými telami – s čím sa nevyhnutne stretávajú na tanečných tréningoch či prehliadkach a súťažiach – závisí od miery sebavedomia.
Zraniteľnosť je v skutočnosti v nepriamom vzťahu k sebavedomiu – čím nižšie sebavedomie, tým výraznejšie pociťovaná zraniteľnosť. Na zraniteľnosť sa teda dá pozerať aj z perspektívy podporenia SEBA-VEDOMIA. Nemám na mysli silácke povzbudzovanie vlastnej dôležitosti
a perfektnosti – to funguje skôr na tých, ktorým sebavedomie až tak nechýba.
Vzťah zraniteľnosti a sebavedomia ovplyvňuje miera emocionálnej citlivosti človeka. Emocionálne hlbšie založení ľudia zväčša pociťujú väčšiu mieru zraniteľnosti, no na druhej strane je dobré rozumieť aj tomu, že prehnané sebavedomé vystupovanie môže byť často
spôsobom obrany pred zraniteľnosťou. Pre oba typy ľudí – sebavedomo i menej sebavedomo vystupujúcich – je oslobodzujúcejšie otvorene o zraniteľnosti hovoriť namiesto jej potláčania.
Keď sa deti naučia prijímať svoju zraniteľnosť, sú oveľa otvorenejšie empaticky chápať a podporiť ostatných, čím sa podporujú vzťahy v kolektíve a každý z jeho členov sa v ňom cíti bezpečnejšie a spokojnejšie.
Celosvetovo uznávanou odborníčkou na zraniteľnosť sa stala americká sociálna výskumníčka Brené Brown, ktorej publikácia Dary nedokonalosti vyšla aj v slovenčine. Tu nájdete recenziu tejto knižky: https://psychologiastastia.sk/dary-nedokonalosti/ prípadne tu si môžete pozrieť jej TED prednášku (so slovenskými titulkami): https://www.youtube.com/watch?v=iCvmsMzlF7o
Obraz tela verzus vedomie tela
Pocit zraniteľnosti často vyvoláva prevládajúci obraz tela v spoločnosti – ide o súhrn kultúrnych noriem, ako sa telo vníma a hodnotí, ktoré formujú individuálne sebavedomie, ale aj verejnú politiku. Obraz tela v spoločnosti vyvárajú a zároveň výrazne ovplyvňujú médiá,
kultúrne zvyky, história, rovnako ako predstavy týkajúce sa zdravia.
V súčasnosti snáď najsilnejšie formujú obraz tela médiá – vplyv televízie, filmov a časopisov na tvorbu ideálu krásy a fyzického vzhľadu bol donedávna najsilnejší a zároveň podobne konvenčný. Čoraz väčší vplyv rôznych platforiem sociálnych sietí ponúka mladým ľuďom
výrazne širšiu škálu obrazov krásy a fyzického vzhľadu, čo je zároveň pozitívne a negatívne. Konvenčný ideál sa narúša a nahrádza sa novými obrazmi tela, ktoré presadzujú nové kultúrne normy.
Sociálne siete umožňujú, aby si deti a mladí ľudia vyberali slobodne. Avšak podľa čoho? Ľudia sú vo svojej podstate spoločenské bytosti, ktoré sa spoliehajú na vzájomnú spoluprácu, aby prežili a prosperovali. Táto závislosť od iných nás robí zraniteľnými voči sociálnemu odmietnutiu, izolácii a manipulácii, ktoré na sociálnych sieťach našli neuveriteľne širokú živnú pôdu. V tejto situácii je naozaj veľmi náročné udržiavať si individuálnu pohodu cez posilnenie vnútorného pocitu na úkor vonkajšieho obrazu. Pre dospelých ale najmä pre deti a mládež, ktorá si sociálne vzťahy len buduje.
Ako si má tanečná pedagogička/pedagóg pomôcť?
Je prospešné uvedomiť si podstatnú vec: vonkajškovosť je v téme obrazu tela kľúčovým aspektom. Ak sa zameriavame v tanečnom vzdelávaní primárne na vonkajšiu formu, budú deti a mládež nasledovať ideál, ktorý ponúkajú rôzne tanečné štýly (od klasického tanca po hip hop, čo sú asi najviac vzdialené obrazy tela).
Na druhej strane však je tanečná forma – a jej prislúchajúce aspekty ako držanie tela, pohybový slovník, oblečenie, hudobný sprievod, a pod. – to, čo tvorí základ výučby tanca a bolo by naivné ich oddeľovať v mene nejakého nového ideálu. Možno je však dobré sa zamyslieť nad tým, ako tieto vonkajšie aspekty viac zvnútorniť.
Myslím tým nasmerovanie pozornosti detí a mládeže od formy k jej obsahu, respektíve od schopnosti formy prijať širší obsah, ktorým by mohlo byť individuálne precítenie a rozvíjanie tak, aby sa osobnosť nemusela podriaďovať forme, ale aby jej poskytla nový obsah – individualitu.
Čo by však tým vnútorným obsahom tanečnej formy malo byť? Zážitok a vnútorné uspokojenie z neho, s ktorým sa môže malý či veľký tanečník/tanečnica podeliť s ostatnými (spolu-tanečníkmi a divákmi). Je to málo? Mohlo by sa zdať, že seba-uspokojenie ako cieľ tanečného vzdelávania je sebecký zámer. Ak však chápeme seba-uspokojenie ako seba-naplnenie, potom sa zdá byť logické, že ostatných môžeme naplniť uspokojujúcim pocitom iba vtedy, keď ho sami prežívame.
V súvislosti so zraniteľnosťou, ktorá vzniká na tanečných sálach či javiskách najmä v súvislosti s očakávaním napĺňania ideálov, ktoré sú mimo reálnych tiel a reálnych bytostí – preto sú nedosiahnuteľné a teda frustrujúce – ponúkam trochu inú perspektívu na jej náprotivok – sebavedomie. Jeho význam sa rozšíri o nový obsah, pokiaľ ho začneme chápať z trochu inej perspektívy ako SEBA-VEDOMIE, teda uvedomenie si samého seba.
Ak podporíme toto SEBA-VEDOMIE rozvíjaním schopnosti zdravého seba ocenenia, čo v sebe zahŕňa seba-poznávanie a kritické myslenie, smerujeme pozornosť detí a mládeže k ich vnútornému prežitku. Vedomie seba človek dosiahuje ponorom do seba, nezískava ho zvonka.
Ako sa toto všetko prejavuje prakticky na tanečnej hodine? Odpoviem protiotázkami: Učíte deti iba metódou kopírovania vášho pohybu – kombinácií a variácií? Učíte tak, že celá trieda je nasmerovaná čelom k zrkadlu? Ak odpovedáte áno, potom smerujete pozornosť vašich žiačok a žiakov najmä von – na vonkajšiu formu pohybu/tanca. Učíte ich, aby svoje pocity z tancovania podriaďovali tomu, čo vidia, nie cítia, a aby svoju tanečnú formu (v širšom zmysle telo) porovnávali s ostatnými.
Prečo je dôležité, aby ste im dali čas na pocítenie tanca zvnútra svojej vlastnej skúsenosti (bez potreby vykonať pohyb podľa vášho vzoru)? Pretože tanec harmonicky transformuje naše pocity, čo sa prejavuje na prirodzenej koordinácii tela. Ak však pocity vyvolané tancom
nevnímame a sústreďujeme sa najmä na vonkajšiu formu pohybu, tento fókus často narúša prirodzenú koordináciu tela (napríklad tým, že oči sú oddelené od pohybu hlavy, pretože sú „zapichnuté“ do zrkadla).
Ako vyššie uvedené zakomponovať do praktickej tanečnej výučby? Nemám žiadne konkrétne typy, pretože by vám nemuseli fungovať. Môžem vám len ponúknuť návrh na rozvíjanie prirodzeného a výsostne individuálneho obrazu tela ako prejavu vedomia tela. Hľadajte
a experimentujte! A začnite tým, že sa opýtate sami seba: Aký obraz o svojom tele mám?
Na záver ešte niečo na rozjímanie o vzťahoch pojmov, ktoré som sa v tomto blogu venovala:
Marta
„Marta, ďakujem ti za podnetný článok o zraniteľnosti a sebavedomí v tanečnej praxi. Pri čítaní ma napadol jeden zážitok a jedna myšlienka…
Pamätám si na workshop, kde sme mali cez vnútro tela poslať myšlienku/správu časti tela, ktorú sme potrebovali podporiť, alebo sme cítili, že je na našom tele najslabšia. Najskôr sa objavila ľútosť. Avšak samotné prijatie akoby prirodzene zaktivizovalo zvyšok tela, ktoré nenechalo tú najslabšiu časť tela „na holičkách“. Pre mňa bolo prekvapivé, že moje telo sa zachovalo ako zohratí tím.
A ako druhá ma napadla myšlienka: keď si uvedomujeme, ako telo funguje, že vnútorná telesná realita sa neustále mení, sme schopní znieť oveľa viac nepohodlia. Napojenie na telo nám pomáha rozpoznávať telesné vnemy a emócie, ako prichádzajú a odchádzajú, a uvedomiť si ich premenlivosť. Možno práve toto je stratégia, ako zvládnuť svoju zraniteľnosť – pocit, že sa naplno odhalilo naše slabé miesto. Zostať v tele, v pohybe a všímať si ďalšie prichádzajúce podnety.“
Mia