Život dnes je komplikovaný a plný výziev, a preto ho často vnímame ako vážny. Nie je to iné ani v tanečnom vzdelávaní. Taneční pedagógovia majú svoju prácu oproti iným pedagogickým zamestnancom o niečo náročnejšiu. Vzdelávať kvalitných tanečných umelcov, znamená rozvíjať študentov tanca komplexne, teda súčasne na úrovni telesnej, mentálnej aj emocionálnej. Áno, tanečné vzdelávanie je proces vážny, komplikovaný a plný výziev.
Čo by sa malo stať, aby sme dokázali celý proces plný starostí, povinností a rutiny zvládnuť s väčšou ľahkosťou? Čo keby sme využili hru, nielen ako zábavu, ale aj ako nástroj vzdelávania. V tomto článku sa pozriem na rôzne aspekty hry a jej význam v tanečnom vzdelávaní.
Hra ako stav mysle
Mnohí ľudia sú presvedčení, že hra dominuje predovšetkým svetu detí. Voľnú hru starších detí a dospelých považujú za nezmyselnú stratu času, ktorá odvádza pozornosť od serióznych činností ako práca alebo vzdelávanie. Biológovia sa však zhodujú, že inštinkt hrať sa je hlboko zakorenený v našej prirodzenosti a ak ho nepotláčame, sprevádza nás celým životom.
Výskumom ríše zvierat bolo zistené, že medzi najhravejšie zvieratá patria tie najinteligentnejšie. Delfíny, slony, primáty a iné zvieratá vykazujú schopnosť hrať sa s neuveriteľnou nápaditosťou a inováciou. Tieto tvory nám ukazujú, že hra nie je len bezduchou zábavou, ale je dôležitým prostriedkom na rozvoj myslenia a prejav intelektu.
Rovnako by sme mali hru vnímať aj my ľudia. Skúsme sa na hru pozerať ako na stav mysle. Keď sa človek pustí do hry, musí do nej vložiť celé svoje ja. Hra dokáže vytvoriť prostredie pre fyzickú aktivitu, stimuluje mentálnu aj emocionálnu agilitu. Človek je v tomto stave otvorenejší novým nápadom, inováciám a riešeniam. Hra umožňuje prelomiť rutinu a pozrieť sa na veci z inej perspektívy, čo môže byť veľmi osviežujúce.
Využitie hry v procese vzdelávania
Hra je efektívnym nástrojom vzdelávania. Odborníci študujúci historické pramene potvrdzujú, že deti sa najlepšie učia prostredníctvom hry, a to nielen formálnej, ale aj neformálnej. Už v dielach Komenského nachádzame uznanie významu hry v pedagogickej praxi. Komenský vníma hru ako prirodzenú potrebu detí, prepájajúci myslenie s pohybom, a považuje ju za rovnako dôležitú pre zdravý vývoj človeka ako výživu alebo spánok.
Taktiež antropológovia svojim výskumom podporujú myšlienku hry, ako veľmi efektívneho spôsobu poznávania sveta. V priebehu ľudských dejín sa mohli deti voľne hrať bez dozoru a pravidiel dospelých. Aj keď deti nechodili do školy, všetko, čo k životu potrebovali sa naučili prirodzene vďaka svojej motivácii objavovať svet. Hra bola silným nástrojom učenia sa, ktorý sa prakticky zo súčasného života detí a mládeže vytratil.
A to ma priviedlo k zamysleniu, či dnešné deti, ktoré nemajú dostatok prirodzeného pohybu, netrpia aj nedostatkom samostatnej voľnej hry. A čo to tá voľná hra vlastne je? Na pomoc si zoberme definíciu R. Bregmana, autora knihy Ľudskosť. Ten rozlišuje dva výrazy pre slovo „hra“ v anglickom jazyku – „game“ a „play“. Hra v zmysle game je súťaživá, riadená pevnými pravidlami, ako šport. V tomto type hry sa dostáva do stredu pozornosti výkon, ktorý má priniesť lepší výsledok než súper. Hra má teda charakter zápasu a je založená na sútaživosti. Naopak, hra v zmysle play, je otvorená a nezáväzná. V priebehu hry si účastníci vytvárajú a menia pravidlá, čím rozvíjajú myslenie, komunikačné schopnosti a vnútornú motiváciu. Hra v tomto ponímaní vytvára priestor na spoluprácu a tvorbu.
Hry využívané v procese vzdelávania nevyužívajú voľnú hru ako takú. Využívajú skôr prvky voľných hier, aby spájali zábavu so vzdelávaním a podporovali proces učenia. Aby hra slúžila ako nástroj poznávania, je potrebné identifikovať vzdelávaciu príležitosť – tému. Úlohou pedagóga je stanoviť, akú zručnosť chce u žiakov rozvíjať. Následne transformuje existujúcu hru alebo vymyslí novú hru tak, aby danú zručnosť rozvíjala. Jedna z mojich obľúbených hier je, keď po miestnosti rozložím lopty (overbally) a cieľom hry je zdvihnúť loptu od zeme a preniesť na iné miesto, pričom podmienkou je, že loptu nesmú chytiť do ruky. Náročnejšia úroveň spočívá v zdvihnutí lopty od zeme v dvojici. Táto hra učí žiakov pracovať s priestorovými úrovňami, s rôznymi tvarmi tela a učí ich spolupráci. Zakomponovanie hry do tanečného vzdelávania vnímam ako návrat k prirodzenému procesu učenia sa cez osobnú skúsenosť a nachádzanie úspešných vlastných riešení.
Hra ako podporná aktivita pre tanečnú improvizáciu
Improvizácia vo všeobecnom ponímaní je schopnosť pružne reagovať na nečakané situácie s kreativitou a flexibilitou. Z pohľadu tanečného umenia je tanečná improvizácia okamžitou tvorbou tanca bez prípravy. V súčasnom chápaní hovoríme o tanečnej improvizácii ako o tvorbe pohybu v celej škále pohybových a výrazových možností ľudského tela tu a teraz (zdroj: M. Poláková: Sloboda objavovať pohyb). Vďaka otvorenosti a slobode si tanečná improvizácia vyžaduje aj špecifické nastavenie mysle. Hra je vynikajúcim prostriedkom na dosiahnutí potrebného tzv. kreatívneho myslenia.
Z vlastnej skúsenosti učiteľky na konzervatóriu viem, že vôbec nie je jednoduché zmeniť nastavenie mysle žiakov. Na väčšine hodín totiž využívajú tzv. lineárne myslenie. Je to spôsob myslenia, ktorý je zameraný na dodržiavanie existujúcich noriem, pravidiel a postupov bez výrazného premýšľania mimo zabehnutých ciest. Naopak kreatívne myslenie si kladie za cieľ generovať nové nápady, hľadať nekonvenčné riešenia a vyhnúť sa obvyklým postupom.
Na naštartovanie kreatívneho myslenia žiakov používam rôzne pomôcky (papier, lopty všetkých veľkostí, textilné opasky, gumy, tyče, drevené kocky, a pod.). Mám vyskúšané, že aj napríklad stavanie hradov z drevených kociek štartuje kreatívne myslenie, ktoré je následne možné využiť v tanečnej improvizácii. Žiaci sú vďaka hre a interakcii v nej iniciatívnejší, motivovanejší a ich pohyb je slobodnejší a celkovo sa prejavujú odvážnejšie. Ďalším benefitom hry je skutočnosť, že časom žiaci spontánne reagujú na pomôcky tvorivo a prinášajú vlastné nápady. Pomôcky, predmety a aj rôzne prostredia môžu slúžiť ako katalyzátor kreativity.
Doba „covidová“ je zrejme na dobro za nami, ale negatívne následky, ktoré zanechala na mladých ľuďoch, zisťujeme postupne. Jedním z nich je znížená schopnosť komunikácie a spolupráce. A práve hra je zaujímavá v spolupráci s ostatnými, čiže podporuje komunikačné schopnosti žiakov ktoré si počas dvoch rokov korony nemohli rozvíjať normálnym spôsobom a teda možno zostali nie ich vlastnou vinou nerozvinuté.
Hra je viac než len zábava. Je to prostriedok na obohacovanie našich myslí. Vyskúšajte sa zahrať (sami aj s vašimi žiakmi) a nechajte prejaviť kreatívne ja. Hra ako stav mysle je kľúčom k bytiu v prítomnosti, k objavovaniu nových svetov a myšlienok. Priala by som si, aby aj vám hra otvorila cestu k novým a vzrušujúcim možnostiam! A ak hru už na tanečných hodinách uplatňujete, podelte sa so mnou o vaše skúsenosti. Potešíte ma! 🙂
Autorka: Miroslava Stašková